Slovensko-maďarské vzťahy sa poslednú dekádu javia ako nekonfliktné. Pri bližšom pohľade však zistíme, že pod povrchom to stále vrie, staré rany sa nezahojili, k čomu prispievajú aj „spanilé“ jazdy maďarských politikov na južné Slovensko. Presne takou bola aj návšteva predsedu maďarského parlamentu Lászlóa Kövéra v Šamoríne, ktorý sa tam zúčastnil na odhalení pamätníka odsunutých Maďarov.
Predstava, že by šéf nemeckého Bundestagu Wolfgang Schäuble prišiel neohlásený na takúto akciu niekde do Sudet, je natoľko absurdná, že o nej nik ani len neuvažuje. Ešte väčšia diplomatická prestrelka by sa strhla, keby zavítal niekde do Sliezska. To by ešte len bola trma-vrma! Minister Korčok preto nemohol mlčať. Maďarská strana by mala rešpektovať štandardné diplomatické postupy a ako sa uvádza v nóte „vopred informovať slovenskú stranu o účele návštevy svojich štátnych predstaviteľov“.
V opačnom prípade môže dopadnúť opäť tak ako maďarský prezident László Sólyom, ktorý sa v r. 2009 vybral do Komárna, aby sa zúčastnil na odhalení sochy sv. Štefana, no prišiel iba do polovice mosta cez Dunaj, pretože MZV mu prostredníctvom diplomatickej nóty odoprelo na celý deň vstup na slovenské územie.
Jednoducho, maďarskí politici, pokiaľ prichádzajú ako verejné osoby, si nemôžu len tak mírniksdírniks rajzovať po Slovensku. Nemožno sa zbaviť dojmu, že si takýmto spôsobom chcú vykolíkovať „svoje územie“.
” Na Slovákov a Maďarov vyrovnanie sa s minulosťou stále iba čaká. Kedy z úst oficiálnych predstaviteľov oboch štátov zaznie úprimné PREPÁČTE!? “
Prekonať historické krivdy je možné len tak, že si priznáme vlastnú vinu. Či už za násilnú maďarizáciu, alebo princíp kolektívnej viny uplatňovaný po vojne.
Z tohto hľadiska mohlo podujatie prispieť k zmiereniu medzi obomi národmi. Prvým predpokladom, aby k nemu mohlo dôjsť, je vôľa na oboch stranách. Tá však dlhodobo chýba, najmä na maďarskej strane. Po nástupe Viktora Orbána, ktorý rád narába maďarskou menšinovou kartou, pretože tá mu slúži ako piata kolóna v susedných štátoch, len ťažko možno očakávať nejaké ústretové gesto. Preto zostala len pachuť v ústach…
Zásadný problém, ktorý oba národy drží „zaseknuté“ v akomsi kŕči a neumožňuje im pohnúť sa vpred, je chýbajúca vzájomná dohoda, podobná tej, ktorú podpísalo Česko a Nemecko v r. 1997. V nej Nemci priznali svoj podiel viny a zodpovednosť za následky nacistickej politiky a na druhej strane Česká republika vyjadrila ľútosť nad vyhnaním sudetských Nemcov z Československa. Česko-nemecká deklarácia je fundament, na ktorom môžu stavať a história nezaťažuje ich vzájomné vzťahy.
Na Slovákov a Maďarov však vyrovnanie sa s minulosťou stále iba čaká. Žiaľ, na našej strane sa o zmierenie dlhodobo zasadzoval iba jediný politik. Bol to František Mikloško. Z jeho iniciatívy prijala SNR v r. 1991 Vyhlásenie k odsunu slovenských Nemcov a bol to práve Mikloško, ktorý sa v r. 2005 vo svojom mene ospravedlnil Maďarom žijúcim na Slovensku. Už aj maďarskí a slovenskí biskupi sa navzájom ospravedlnili. Kedy z úst oficiálnych predstaviteľov oboch štátov zaznie úprimné PREPÁČTE!?